Na spoločnej ceste životom nás spája láska a Boh

Pred pár dňami mi na instagrame vybehol príbeh, ktorý mi pripomenul, že momentálne prebieha národný týždeň manželstva. Táto udalosť mi dodala impulz napísať článok, ktorý stál v kategórii "rozpísané" niekoľko mesiacov. Už ma nebavilo stále pozerať na prázdnu bielu stranu a povedala som si, že je na čase premeniť myšlienku na počin. V rámci tohto špeciálneho týždňa, počas ktorého je aj Valentín, som si pre vás pripravila tematický článok: osobné svedectvo o randení a manželstve. Rada by som vám dnes povedala o tom, ako som spoznala svojho manžela, aký vplyv má Boh na náš vzťah a ako vnímam koncept “spriaznených duší”.

Prvé lásky

Už ako násťročné dievča som veľmi túžila po vzťahu. Keď na dvere zaklopala puberta, moju myseľ začali zamestnávať myšlienky na to, kedy dostanem prvú pusu a kto bude moja prvá láska. Moje spolužiačky už v tej dobe mali skúsenosť so vzťahmi (rozumej detské lásky) a ja som nechcela byť pozadu. Počas tohto obdobia spoznávania nových ľudí a pocitov zamilovanosti sa mi však nedarilo. Pri každom osobnom kontakte s opačným pohlavím som panikárila a cítila som stres. Navyše som introvert, čo mi pri zoznamovaní veľmi nehralo do karát. Vždy som chcela stretnúť svoju prvú lásku osobne, tak ako to bolo za starých čias, keď ešte neexistoval internet. Bola a som beznádejný romantik. Keďže mi však zoznamovanie a flirtovanie v skutočnom svete nešlo, obrátila som sa na ten virtuálny. Prostredníctvom hier a omegle som si písala s úplne cudzími chlapcami. Mojou najvyužívanejšou stratégiou pri zoznamovaní bolo hľadanie podobností a rovnakých záujmov. Stále som sa chlapcov na druhej strane siete pýtala na deň ich narodenia, či na to, ktorú ruku majú dominantnú a podobné banality. Doteraz neviem, prečo som stále očakávala rovnakú odpoveď. V podvedomí som asi hľadala spriaznenú dušu, ktorá by mi bola podobná.

 

Medzitým ako som si písala s cudzími ľuďmi, som si pár rokov písala s chlapcom, ktorý sa mi ako malému dievčaťu páčil, no neboli sme v kontakte. Na konci základnej školy si ma našiel na facebooku a odvtedy sme si spolu písali až po moju stužkovú. Na online dopisovanie s cudzincami som zanevrela. Počas tejto doby som bola s kamarátom párkrát vonku, no naša "offline" komunikácia zlyhávala. Aj napriek tomu, že som ho mala rada, som nikdy nepocítila impulz, ktorý by ma nakopol posunúť náš kamarátsky vzťah na vyšší level. Stále som bola neistá a nevedela som sa rozhodnúť, či spolu máme randiť alebo nie. Po jednej nezrovnalosti, ktorá ma vytočila, som si konečne povedala, že budem sama k sebe úprimná a zistím, čo vlastne chcem. Vyložila som karty na stôl a kamarátovi napísala, že ostaneme iba priatelia. Túžila som svoju prvú lásku stretnúť osobne a za online dopisovaním som urobila hrubú čiaru. Po čase som si však uvedomila, že tadiaľto cesta nevedie, pretože som takmer nikdy nechodila von a šanca stretnúť potencionálneho partnera niekde vonku bola nízka.

Dva mesiace pred mojimi 19. narodeninami som sa zaregistrovala na online zoznamke. Najprv som sa zoznamkám vyhýbala, pretože mi neposkytovali dostatočnú anonymitu, kvôli ich transparentnosti. Nakoniec som si však povedala: veď prečo nie. Písala som si s pár mužmi v mojom veku, no spoznávanie zostávalo stále iba pri písaní. Buď ma chlap po pár dňoch “ghostol” alebo som z mojej strany nemala záujem o stretnutie. Po čase som si opäť prezerala profily iných mužov a swajpovala ďalej. Na obrazovke mobilu sa mi často zobrazoval profil manžela, no ignorovala som ho. Sama neviem prečo. Trvalo to dovtedy, pokým som mu jedného dňa nedala pri swajpovaní srdiečko (bolo to vzájomné) a nenapísal mi. V správe spomínal niečo v zmysle, že hľadá seriózny vzťah a ženu, ktorú by si časom vzal. Prišlo mi to milé. Popravde som aj ja tento typ vzťahu hľadala. Vždy som sa považovala za osobu, ktorá začne randiť s tým, že sa za danú osobu časom vydá. Predstava randenia zo zábavy či priateľstva s výhodami sa mi nikdy nepozdávala. Po dvoch týždňoch písania a volania sme sa prvýkrát stretli. V jeho prítomnosti som nepociťovala stres či diskomfort a aj naša "offline" komunikácia bola výborná. Naše prvé rande dopadlo tak dobre, že sme ho zakončili prvou pusou (áno, viem :D) a oficiálne sme spolu začali chodiť.

Obdobie randenia a manželstvo

Na našom treťom rande som zistila, že možno on je "ten pravý". Medzi rečou mi manžel o sebe prezradil veci, ktoré mi nenapadli opýtať sa ho. Zistila som, že je ľavák ako ja a že naši otcovia zdieľajú rovnaké meno a deň narodenia (ps: 14.2. majú narodeniny). Dokonca aj naše mamky a babky sú narodené v rovnaký mesiac s rozostupom niekoľkých dní. V tej chvíli som si povedala: fíha, je neuveriteľné, koľko toho máme spoločného. Akurát, keď nad tým teraz premýšľam, uvedomujem si, že sa mi v danom momente nevedomky splnilo moje staré úsilie nájsť niekoho, kto by na banálne otázky môjho mladšieho ja odpovedal rovnako.

Keď bol manžel ešte na základnej škole, vybral sa s rodinou do Krakova-Lagievnikoch v Poľsku. Navštívili Sanktuárium Božieho milosrdenstva, kde pôsobila sv. Faustína, apoštolka milosrdenstva, ktorá počas svojho života hlásala Božiu lásku, pomoc a odpustenie. Sanktuárium umožňuje pútnikom získať plnomocné odpustky a taktiež vysloviť osobitnú prosbu, za ktorú sa Cirkev počas obradov modlí a predkladá ju Bohu. Manžel túto možno využil a na papierik napísal prosbu, kde spomenul, že by chcel mať lásku do života. 

Zistili sme, že Božie milosrdenstvo hrá v našom manželstve veľkú úlohu. Bolo súčasťou manželovej prosby a neskôr aj našej svadby. Ako? Jej časom. Dátum svadby som vyberala naslepo. Mojou jedinou podmienkou bolo, aby bola čo najskôr, pretože som čakala bábätko. Navrhla som prvú sobotu po Veľkej noci a manžel súhlasil. Vtedy som nevedela, či bude svadba vychádzať na cirkevný sviatok a na aký, pretože bývajú pohyblivé. Počas nášho obradu sme zistili, že sa berieme deň pred sviatkom Božieho milosrdenstva. Pre manžela to znamenalo utvrdenie v tom, že Boh predsa len jeho prosbu vyslyšal a dostal omnoho viac ako si želal, manželku a deti.

Predtým, ako sme sa vzali, si náš vzťah prešiel viacerými skúškami - diaľkou kvôli práci, hádkami, pokušeniami či osobnými neistotami. Keď sme sa zasnúbili, bezdôvodne som začala pochybovať o tom, či si svojho snúbenca chcem vziať. Zrazu mi na ňom vadilo všetko a veľmi sme sa kvôli tomu hádali. Myslím si, že v tom čase úradoval Zlý a chcel nás silou mocou rozdeliť, no nepodarilo sa mu to.

Pán Boh mal s naším vzťahom už od začiatku svoj zámer. Manžel figuruje v mojom živote ako jeho “prostriedok”, ktorý ma mal doviesť bližšie k Nemu. Keď som manžela spoznala, moja viera na tom bola biedne. Čo sa týka manžela, on bol v tomto smere úplný opak. Nikdy predtým som nestretla chlapa, ktorý by mal takú pevnú vieru ako on. Zo začiatku mi išli manželove kresťanské odpovede na problémy na nervy. Nerozumela som tomu, prečo musel do všetkého zaťahovať vieru. Nebola som na tej istej duchovnej úrovni ako on, no časom sa to zmenilo. Manželova viera sa mi stala vzorom a zmenila moje srdce, hodnoty a názory k lepšiemu. Boh v našich životoch pôsobí nielen skrz udalosti a modlitby, ale aj skrz ľudí, ktorých stretávame.

Čerešnička na záver svedectva. Nedávno som upratovala manželove veci a natrafila som na jeho modlitebnú knižku. Zobrala som ju do rúk a išla ju položiť na viditeľné miesto, aby som na ňu nezabudla keď pôjdeme v nedeľu na liturgiu, pretože sa po gréckokatolícky naspamäť modliť neviem (som pokrstená rímskokatolíčka). Predtým, ako som ju išla položiť, mi napadlo otvoriť ju. Na prvej stránke stálo venovanie. Manžel knižku dostal k 1. svätému prijímaniu od krstných rodičov a keď mi pohľad padol na druhú stránku dole na vydavateľstvo, pousmiala som sa. Stálo tam: Vydavateľstvo PETRA. Myslím si, že manželovmu 9-ročnému ja by ani nenapadlo, že jeho žena bude nositeľkou tohto mena a že mu Boh už v tom čase možno dával malé indície.

Láska na celý život…

Každý túži po láske na celý život. Hľadanie partnera by sa však nemalo stať našim životným cieľom, a to platí dvojnásobne vtedy, keď sa tak deje za úmyslom dosiahnutia osobného šťastia či “vykúpenia” z bolesti. Týmto spôsobom staviame druhého človeka na pozíciu Boha a robíme z neho nástroj na uspokojenie vlastných potrieb. Väčšina kresťanov vie, že urobiť šťastných nás môže jedine Boh, preto by sme ho mali klásť na prvé miesto. Jeho pozícia v našom živote totiž nemá vplyv len na naše emočné prežívanie, ale aj na iné oblasti, vrátane vzťahov.

Možno o tom niektorí z vás nevedia, no najjednoduchší (a paradoxne aj najťažší) spôsob, ako nájsť lásku na celý život je ten, keď budete hľadať Ježiša, žiť a milovať podľa jeho Slova. Tým, že kráčame bližšie k Bohu, žijeme na jeho obraz, sme si navzájom bližšie k sebe. Predstavte si to ako trojuholník, kde na opačných koncoch spodnej strany ste vy a váš partner a na vrchole je Boh. Keď sa stane základom vášho vzťahu láska k Bohu, nič ním neotrasie. 

…a spriaznené duše

Možno si teraz kladiete otázku: “Je osoba, s ktorou práve chodím, mojou spriaznenou dušou?” či “Je to ten pravý/ tá pravá?”. Rada by som verila, že spriaznené duše existujú, no vo viacerých teologických článkoch som sa dočítala, že sa tento koncept vylučuje s konceptom slobodnej vôle, pretože Boh nám dal možnosť voľby. Určite by od neho nebolo pekné, keby ste si museli vziať osobu, s ktorou práve chodíte a ešte ste nad svadbou ani nepremýšľali = absentovala by slobodná vôľa. Keď sa nad tým zamyslíte, buď by ste Boha poslúchli a danú osobu si vzali alebo by ste túto šancu odmietli/premeškali a nakoniec ostali po celý život sami. Samozrejme, nie je nič zlé na tom, byť sám. Boh má pre každého z nás iné poslanie (zoberte si za príklad kňazov, rehoľné sestry či iných ľudí, ktorý svoj potenciál využili lepšie mimo manželstva), ale chápete, čo tým myslím. Takto to vo svete nechodí a tým, že máte možnosť voľby sa môžete vydať či oženiť za koho chcete. “Spriaznené duše” teda samé od seba neexistujú. Niekde som však natrafila na myšlienku, že sa rodia v manželstve, a to práve vtedy, keď sa muž a žena stanú jedným telom. A bude to takto do konca ich života (pozn.: nehľadiac na to, či sa pár rozvedie alebo nie, z kresťanského hľadiska má človek stále iba jedného manžela/manželku na celý život, preto sa s niekým druhým už nemôže zobrať v kostole).

Na základe vyššie uvedeného hľadiska môj manžel možno nie je moja spriaznená duša, ale môžem vám povedať, že naše manželstvo beriem ako dar od Boha. Obaja sme potrebovali po svojom boku niekoho, kto by nás miloval a naučil nás milovať. Boh nám toto hľadanie uľahčil tým, že nám skrížil cesty.