Na ceste za vierou

Každý z nás potrebuje v niečo veriť. Niekto verí v Boha, niekto v osud, iný zas vo vesmír alebo karmu. Viera patrí medzi dôležitú oblasť v živote človeka, ktorá by ho mala posúvať pozitívnym smerom ďalej. V tomto článku by som vám rada porozprávala o mojej viere, a to viere v Boha. Možno to pre niekoho bude konzervatívny alebo poburujúci článok, no berte ho predovšetkým ako moje osobné svedectvo, ktoré s vami chcem zdieľať. Vopred vás chcem upozorniť, že nikoho nechcem moralizovať, nie som odborník či teológ a nasledujúce riadky píšem na základe vlastného názoru a osobnej skúsenosti. 

Už od malička ma moji rodičia viedli k viere. Brala som to však skôr ako povinnosť a do kostola som nechodila rada. Nebolo to ani tak kvôli samotnému Bohu, ale kvôli ľuďom, ktorí tam chodili. Myslím si, že negatívna skúsenosť s cirkvou je jedným z častých dôvodov, prečo sa niekto rozhodne neveriť v Boha. Ako tínedžerka som si myslela, že som lepšia kresťanka ako ľudia z mojej bývalej farnosti. Tento úsudok som mala z dôvodu, že som neubližovala druhým, nepila som, nefajčila a dodržiavala som prikázania. Pravdou je, že som tieto prikázania plnila z povinnosti, bezducho. Nebola som a nie som lepšia ako oni. Nadávam, ohováram, klamem. Nie som dokonalá kresťanka. Nikto z nás nie je a je to v poriadku, pretože dokonalý je jedine Boh. 

Kostol nie je miestom dokonalých ľudí, ale nemocnicou pre zlomené duše, ktoré hľadajú odpustenie, vyliečenie či nádej do ďalších dní. Viera je predovšetkým a hlavne o budovaní vzťahu s Bohom. Za posledný rok som sa naučila, že jediná cesta do neba vedie skrz Ježiša. Tvoj zoznam hriechov či hodiny odsedené v kostole nevypovedajú o tebe, aký si kresťan. Vypovedá o tom tvoj vzťah s Ním. Nestačí len veriť v Boha, resp. veriť, že existuje, pretože aj diabol verí, že existuje a neuznáva ho. Boh čaká na našu dôveru a odovzdanosť, pretože On sa naozaj o všetko postará. Určite si teraz hovoríte: “Ako môže človek odovzdať chod svojho života niekomu, koho vôbec nevidel?!” Nuž, práve o tom je celá podstata viery. Veriť aj napriek tomu, že nevidíme. Človek si až spätne uvedomí, že Boh bol (a je) prítomný v jeho živote. 

Keď som vyrastala, vravela som si, že niektoré prikázania sú prichytené za vlasy. Učenie cirkvi mi v niektorých smeroch pripadalo veľmi radikálne. Postupom času som zistila, že to, čo sa mi zdalo normálne (resp. znormalizované spoločnosťou), je v skutočnosti hriechom. Stále som sa samej seba pýtala, prečo je tomu tak. Dnes chápem prečo. Ide o naše dobro. Prikázania sú pomôckou na to, aby sme sa stali morálne dobrým človekom. Samozrejme, hlavným nástrojom je naše vlastné svedomie, no tie písané pravidlá existujú z nejakého dôvodu. Na druhej strane sa však cesta za lepšou morálkou nezaobíde bez toho, aby sme nezhrešili. Veď sa aj vraví, že chybami sa človek učí. Ale! ako kresťania by sme sa mali usilovať o to, aby sme nezotrvávali v hriechu. Viem, niekedy býva vyčerpávajúce snažiť sa nezhrešiť a všetko dodržiavať. Už som sa veľakrát samej seba pýtala, či má zmysel dodržiavať prikázania. Áno, má. Je jedno, že spadneš. Boh nepozerá na to, koľkokrát padneš, ale na to, či sa aj napriek pádu k nemu opäť rozhodneš kráčať. 

Moja cesta za hlbšou vierou nastala pred štyrmi rokmi, kedy mi zomrela teta. Jej pohreb bol úplne prvý pohreb, na ktorom som bola. Atmosféra bola dosť smutná, ale zároveň tak zvláštne pokojná. Aspoň pre mňa. Bude to znieť trochu “sci-fi”, ale keď som sedela v lavici a pozerala na jej rakvu, mala som pocit, akoby jej duša sedela vedľa mňa a doslova ma stískala za ruku. Na pravej ruke som cítila jemný tlak a ten istý pocit som zažila aj na omši, ktorá za ňu bola odslúžená niekoľko dní predtým. Po tomto čudnom zážitku som sa začala zaoberať témou smrti a posmrtným životom. Medzitým som sa zoznámila s priateľom (teraz už manželom), ktorý ma tiež naučil viac veriť Bohu. O tom by som vám však napísala v inom článku. 

Roky plynuli a moje premýšľanie o téme smrti zašlo tak ďaleko, že som začala mávať úzkosti a nemohla som v noci spávať. Keď sa koncom novembra 2021 objavil môj prvý panický atak (zhodou okolností prišiel práve vtedy, keď som otehotnela s prvou dcérou), zamávalo to s mojou psychikou. Vtedy som prežívala veľmi ťažké obdobie. Začala som chodiť na terapiu, ktorá mi však nestačila. Bola som presvedčená, že mi pomôžu iba lieky a preto som sa objednala k psychiatričke. Termín vyšetrenia som mala až o tri mesiace a dovtedy som musela vydržať. Moje psychické stavy navyše zhoršovali tehotenské hormóny. Stal sa zo mňa hypochonder, ktorý sa neustále pozoroval a mal anticipačný strach - strach zo strachu, z toho čo by mohlo prísť. Vo februári 2022 sme všetci doma ochoreli na covid-19, ktorý som mala skoro tri týždne. Takže som bola nielen psychicky, ale aj fyzicky vyšťavená. Kvôli ochoreniu som silno kašľala a z napínania brušných svalov som začala slabo krvácať. Pred očami sa mi mihol tragický scénar - čo ak svoje dieťatko potratím? Bábätku sa chválabohu nič nestalo a pre istotu som si poležala pár dní v nemocnici. Počas týchto nepekných týždňov sme riešili svadbu, ktorá mala byť koncom apríla. Situácia nevyzerala vôbec ideálne a mysleli sme si, že svadbu preložíme. Jednak ťažké obdobie prežíval aj môj nastávajúci a ani mesiac pred našou svadbou mi zomrela babka. Zhodou náhod som v deň jej smrti pocítila prvé pohyby bábätka. Kamarátka mi povedala, že takto to väčšinou býva: Starý život odchádza a nový prichádza. Táto myšlienka ma ešte viac donútila zamýšľať sa nad životom a smrťou.

Povedala by som, že počas tých ťažkých mesiacov nastalo moje skutočné obrátenie. Začala som sa viac modliť a práve viera mi poskytla útechu, že všetko dobre dopadne. Moja ťažoba na určitý čas ustúpila, ale nie úplne. Aby som vám to objasnila, myslím si, že moje úzkosti vychádzali a vychádzajú zo strachu, že mi nikto nepomôže, keď budem v ohrození života, či zo strachu, že moje deti a manžel ostanú bezo mňa, keď sa mi niečo stane. Tieto úzkosti ma doteraz neopustili. Stále s nimi bojujem a poviem vám, že mi znepríjemňujú každodenné fungovanie. Škaredou pravdou je, že s týmto strachom (okrem jeho fyzických prejavov) mi psychiater nevie na 100% pomôcť, pretože pri terapii tvorí najväčšiu percentnú časť práca na sebe. Premýšľala som už aj nad tým, že moje úzkosti možno úzko súvisia s rolou mamy, a preto je prirodzené, že sa viac bojím. Počas tých pár mesiacov som však prišla na to, že liekom na môj strach zo smrti môže byť viera v Boha. Práve ona sa ako jediná zaoberá otázkou smrti a odpoveďou, ktorá by zmiernila moje obavy a dodala mojej duši pokoj. Kresťanstvo učí skrze zmŕtvychvstania Ježiša o tom, že smrťou sa život nekončí. Smrť je iba prestupom, kedy duša opúšťa telo a vydáva sa do večnosti, pre ktorú bola určená (podľa toho, aký život na Zemi žila). 

Teraz budem úprimná. Niekedy sa na maličkú sekundu stane, že o existencii Boha a jeho kráľovstva začnem pochybovať. Ak to niekedy takto pociťujete, uisťujem vás, že pochybnosti sú normálne. Objavujú sa v každej oblasti života, nielen vo viere. Ak však nie sú opodstatnené, sú zrkadlom úzkosti a frustrácie. Myslím si, že niečo ma doviedlo k tomu, aby som sa témou smrti zaoberala a že jedine viera mi dá odpoveď na moje otázky. Hovorím si a dúfam, že ľudia, ktorí nás už opustili, sú na krajšom mieste, kde sa už nemusia trápiť. Táto myšlienka ma povzbudzuje a dodáva mi nádej, že život po smrti existuje, že Boh existuje a je tu so mnou, a preto sa nemusím báť. 

Keď sa obzriem späť, vidím, že Boh bol (a je) prítomný v mojom živote - v manželstve, v rodičovstve a ďalších oblastiach. Božiu prítomnosť som najviac pocítila počas tehotenstva. Zistila som, aký je život zázrak. Je neskutočne krásne a neuveriteľné, keď vám v brušku rastie nový život. Z ničoho je niečo. V mojom živote bol bod, kedy moje deti neexistovali a zrazu sú tu. Behajú, skáču, smejú sa, dávajú mi pusinky. Aj keď som si život naplánovala úplne inak, myslím si, že je práve teraz taký, aký má byť. Stále niektoré veci úplne nechápem, ale myslím si, že všetko, čo sa stalo, malo svoj dôvod a jednoducho to tak malo byť. Do božích plánov nevidím a neviem, aká budúcnosť moju rodinu čaká, no chcem a budem dôverovať Bohu, pretože On ma všetko pod kontrolou a vedie ma presne tam, kde mám v živote byť.

Na čo veríte vy? Aký je váš vzťah s Bohom?