Možno ste z predošlého článku o dôvodoch plaču bábätiek postrehli, že som mamička. Mám dve deti, ktorých pôrod sa odohral v rovnakej pôrodnici, no ich priebeh bol odlišný. Viem, že pôrod patrí medzi osobné a intímne témy, ale je to nádherný proces, o ktorom by sa malo šíriť väčšie povedomie. Tento článok vám teda píšem s edukačným zámerom, pretože si myslím, že množstvo mladých žien ani netuší, do čoho ide (v prípade, že neabsolvujú predpôrodnú prípravu). Veď ani ja som nevedela, ako pôrod vôbec prebieha.
Tehotenstvá som prežívala všelijako. Mala som dobré a menej dobré dni. Priznám sa, že patrím do malej skupinky žien, ktorá toto obdobie nemusí a pôrod pre mňa predstavoval vykúpenie. Na oba pôrody som sa nepripravovala, t.j. neabsolvovala som predpôrodnú prípravu. Jednoducho som to nechala tak, veď ako to má byť, tak bude. Ale počas prvého tehotenstva som ku koncu rozmýšľala, či pôrod vôbec zvládnem. Mamina mi vravela, že mám ostať pokojná a oddychovať. Pripomenula mi však fakt, že bez bolesti to nepôjde. V kútiku duše som dúfala, že zázrakom budem výnimka a môj pôrod bude bezbolestný. Pri druhom tehotenstve som už veci videla triezvo a vedela som, čo mám očakávať.
Posledné týždne pred pôrodom sa moje telo pripravovalo na veľký deň D. Dávalo mi to najavo. Zrazu som mala energiu a chuť upratovať, všetko preorganizovať a pripraviť veci pre naše očakávané bábätko. Išlo o tzv. "nesting" inštinkt - inštinkt hniezdenia, ktoré ženy môžu (a nemusia) mať ku koncu tehotenstva. Keď týždne ubiehali a kilá sa zvyšovali, začala som sa cítiť ako taký macko. Nevládala som chodiť, ba ani prevaliť sa na opačný bok na posteli. Koncom druhého tehotenstva som sa cítila rovnako, no pociťovala som aj mierne kontrakcie. Trvali približne 50 sekúnd s rozostupom 10 minút. To som si už myslela, že ak sa bude interval medzi kontrakciami skracovať, pôjdeme o pár hodín do pôrodnice. Kontrakcie však akosi prešli. Pár dni na to som chcela ísť na pohotovosť, pretože som nedokázala poriadne chodiť. Bolo mi do plaču. Pri akomkoľvek pohybe som pocítila bodavú bolesť v panve. Našťastie bolesti o dva dni prešli a podľa termínu mi do pôrodu ostávali ešte +- dva týždne. Vtedy som netušila, že tie hrozné bolesti boli vlastne signálom, že sa naše druhé dievčatko rozhodne prísť na svet skôr, už o päť dní.
V deň oboch pôrodov som sa cítila dobre. Bol cirkevný sviatok a ešte som stihla zájsť do kostola. Oba pôrody mi začali až vo večerných hodinách, prvý zhruba o 22:30 kontrakciami a druhý zas o 21:00 odtokom plodovej vody. Po začatí prvej doby pôrodnej (t.j. kontrakcií) som sledovala čas. Kontrakcie boli pravidelné, interval medzi nimi sa skracoval, a tak sme s manželom išli do pôrodnice, ktorá je od nás vzdialená 40 minút cesty. Po príchode tam mi urobili vstupné vyšetrenie - ctg, ultrazvuk a palpačné vyšetrenie.
Prvý pôrod:
Keďže sa prvá doba pôrodná ešte poriadne nerozbehla, opýtali sa ma, či chcem ísť domov alebo ostanem. Netušila som, ako sa situácia vyvinie, preto som radšej ostala v pôrodnici. Hospitalizovali ma a manžela poslali domov s tým, že ho zavolajú neskôr. Sprievod k pôrodu totiž volajú, až keď je rodička otvorená na 8 cm, čo ja som vtedy nebola. Navyše lekári pri prvorodičkách očakávajú, že pôrod potrvá veľmi dlho. Môj manžel však na pôrod nestihol prísť, pretože sa udial rýchlo.
Ubytovali ma na izbe o poschodie vyššie. Hneď som si šla ľahnúť, aby som nebola veľmi unavená, ale kvôli bolestiam som nemohla zaspať. Kontrakcie boli čoraz intenzívnejšie, pila som vodu a chodila hore dolu po izbe. Bola to bolesť, akú som nikdy v živote nezažila. Pôrodné bolesti sa často prirovnávajú k silným menštruačným kŕčom, no ani zďaleka by som ich k nim neprirovnala. Pri pôrode je bolesť situovaná skôr v krížoch a pociťujete veľké tlaky na panvu. Po štyroch hodinách kontrakcií a múk bolo moje telo pripravené rodiť. Okamžite som zavolala sestričku a tá to potvrdila. S druhou sestričkou rýchlo priviezli vozík a brali ma o poschodie nižšie, kde som rodila.
Pôrodné asistentky na pôrodnej sále boli veľmi milé, trpezlivé a všetko mi vysvetľovali. Tak isto aj doktor. Samotné tlačenie trvalo zhruba 20 minút, ale bohužiaľ sa neobišlo bez poranení a nástrihu. Dcérka sa teda narodila o 5:50 ráno. Hneď mi ju podali na kožu, aby nastal "bonding". Po tretej dobe pôrodnej prišlo na rad zašívanie popôrodných rán. Bolesť som takmer nevnímala, pretože mi doktor miesto poranenia znecitlivil a moju pozornosť upútalo bábätko, ktoré som držala v náručí. Náš malinký zázrak. Bola som taká šťastná. Nielen, že som zvládla prirodzený pôrod bez epidurálky, ale priviedla som na svet nový život. Cítila som sa ako superhrdinka. Po dvoch hodinách na pôrodnej sále ma hospitalizovali na oddelení šestonedelia, kde som oddychovala a začala si zvykať na svoju novú rolu.
Druhý pôrod:
Pri druhom pôrode som prišla do pôrodnice načas a manžela opäť posielali domov. Tentoraz sme sa dohodli, že nikam nepôjde a počká. Išiel do auta, ktoré zaparkoval pred pôrodnicou a trochu si zdriemol. Mňa medzitým uložili vedľa príjmovej ambulancie, kde som sa snažila kontrakcie čo najviac predýchať. Tam som strávila minimum času, pretože som už o hodinu išla rodiť. Rýchlo som zavolala manželovi, aby prišiel. Tešila som sa, že to už budem mať konečne za sebou. Avšak to, čo o chvíľu nasledovalo, ma trochu zarazilo.
Upozornenie na komplikáciu počas pôrodu:
Na pôrodnej sále mala službu doktorka, ktorá mi žiaľ nesadla. Od zvyšného personálu som mala pocit, že ma chcú odrodiť čo najrýchlejšie, pretože môjmu telu nedali dostatok priestoru na reakciu. Kontrakcie strácali na intenzite a mala som pocit, že aj napriek radám pôrodných asistentiek, kedy tlačiť, tlačím “naslepo”. Počas pôrodu som nebola vôbec uvoľnená, všetko sa mi zdalo byť také hŕŕŕ a ešte ma aj chytali kŕče v lýtkach. Ešteže bol pri mne manžel, ktorý ma hladkal po vlasoch a povzbudzoval ma. Dcérka sa narodila pred polnocou s váhou skoro 4 kg. Sestrička z novorodeneckého oddelenia mi ju po vážení a meraní podala do náručia a s manželom sme sa usmievali od ucha k uchu. Bol to ďalší prírastok do našej rodiny. Po tomto zvítaní nasledovala menej príjemná časť (ktorá obvykle býva bez komplikácii) - tretia doba pôrodná. Placenta sa neodlučovala a ani po trištvrte hodiny čakania sa nič nedialo. Zvyčajne ju porodíte do pol hodiny. Pri prvom pôrode s tým problém nebol, preto som vo vnútri začala panikáriť. Kvôli času musela doktorka osobne zasiahnuť a urobila mi manuálnu lýzu. Počas celého pôrodu mala doktorka tie typické poznámky typu, že máte byť ticho a máte spolupracovať. V tom chaose som malinkú stále držala v náručí a bolo pre mňa ťažké uvoľniť sa, lebo som sa bála, aby mi nespadla z rúk. Hodila som nakoniec všetky nepríjemnosti za hlavu, s manželom sme sa poradovali nad novým prírastkom, oznámili sme radostnú novinu našim a svokrovcom a každý sa vybrali svojim smerom - on domov a ja na oddelenie šestonedelia.
Aby som oba pôrody zhrnula, ich priebeh bol celkom rýchlý. Prvý trval dokopy so všetkým (tj. prasknutie plodovej vody / kontrakcie + samotné tlačenie) zhruba 6 hodín a ten druhý 2,5 hodiny. Oba pôrody boli bez epidurálu či iných foriem úľavy od bolesti. Myslím si, že vzhľadom na ich priebeh by anestéziológ ani nestihol prísť. Nevadilo mi to, pretože som nad epidurálkou ani neuvažovala. Bála som sa jej možných vedľajších účinkov.
Vždy som si myslela, že najťažšou časťou pôrodu je tlačenie. Aj vo filmoch to tak vykresľujú. Žene praskne plodová voda a šup na pôrodné kreslo, kde sa musí trápiť. Tou najnepríjemnejšou vecou ohľadom pôrodu (okrem zriedkavých komplikácií) sú však kontrakcie. Taktiež som mala strach, keď som prvýkrát počula o epiziotómii (nástrihu hrádze) a zašívaniu. Ak si však žena prejde kontrakciami, nad samotným tlačením (samozrejme, ak nie je vysilená a unavená z kontrakcií), nástrihom hrádze či zašívaním mávne rukou.
Priebeh pôrodu neovplyvňuje len vaša psychofyzická príprava, ale aj to, či máte pri sebe manžela/partnera a aký personál máte okolo seba. Postrehla som, že doktori sú omnoho citlivejší ako doktorky. Ktovie prečo. Keď som išla do pôrodnice prvýkrát, odrodil ma doktor, ktorý mal profesionálny a zároveň ľudský prístup. Pri druhom pôrode ma odrodila doktorka, ktorej prístup mi nesadol. V jej prítomnosti som sa cítila ako keby som bola len jedna z "viacerých na koze". Zdalo sa mi, že bol pôrod nasilu urýchlený, čo malo podľa mňa negatívny dopad aj na tretiu dobu pôrodnú.
Bolesť k pôrodu patrí, je jej prirodzenou súčasťou. Tento fakt jednoducho treba akceptovať. Ale! Dôležité je, ako bude rodička k bolesti pristupovať, pretože sa od jej vnútorného naladenia odvíja priebeh pôrodu. Ak sa bolestiam "poddáte", pokojne predýchate každú kontrakciu, bolesti sa vám budú zdať menej intenzívne. Niekde som čítala, že najprv vás zradí vaša psychika a až tak vaše telo. Tieto dva činitele sú navzájom prepojené. Ak začnete panikáriť, ovplyvní to nielen vaše sústredenie, ale aj váš výkon. Všetko je to teda len o vašom nastavení mysle, lebo telo vie, čo má robiť. Bolo stvorené na to, aby pôrod zvládlo. Nebojte sa. A keď uvidíte svoj maličký zázrak, poviete si, že všetky tie bolesti stáli za to.
Mamičky, a aký je váš pôrodný príbeh?
Tento článok som už predtým čítala a stále je rovnako podnetný a zaujímavý :) Môjmu priateľovi sa tiež páčil :D
OdpovedaťOdstrániť